Nechcela byť krivdiaca, ani ukrivdená. Túžila sa dotknúť jeho mylse. Vyhnať z nej veci, ktoré si v nej miesto nezaslúžili, ale nedali si povedať a neodchádzali. Volala ho láska, ale on ju oslovoval menom. Cítila zvláštne zvraty a silné precitnutia, rovnako ako aj pocity úplnej beztiaže a pozitívnej beznádeje. Plávala preč od útesu krásnej minulosti a prísnych spomienok, ktoré ju potupovali pred ňou samou. Bežala ako o život a zároveň len stála, aby si osud nevšimol tú kamufláž. Ďakovala mu za veľa vecí. Ešte nie za všetko, ale to už čoskoro malo prísť. Našla si Utópiu, ktorú jej už hádam nikto neznesvätí.
Potom zrazu prišiel Osud a Dievča s hnedými očami bolo v... zadku.