Vánok cíti moju náladu. Privolá úsmev, pošteklí na krku a pochváli vlasy. Slnko prehodí kompliment a pozve nás na čaj. Má novú šatku z pestrofarebného smiechu. Sedíme na oblaku. Pod kupolou obrovskej snežnej gule. Všetko je nebesky modré.
Zostávajú za mnou stopy v hline, ktorá si ma tak rada zapamätá a preto si odtlačok mojej časti odloží na pamiatku. Potom ho podaruje dažďu. Ten o mne pošepne niekomu, kto na mňa čaká.
Tráva okolo kolien klebetí o mojej príliš krátkej sukni. Porovnáva svoju chlapčenskú postavu s mojou tvárou. Závidí? Nevie to... Nakoniec aj tak uznanlivo poýva hlavou; zo slušnosti. Nech sa páči - nepozná ma.
Hviezdy svietia, ak keď ich nevidno pre oblaky. Slnko zapadne spolu s pocitom hĺbavého úsmevu a bude vychádzať v mojej spoločnosti. S vôňou čerešní a nového začiatku. Ďakujem. Moje Malé Impresie.